Choroba prichádza ako nepozvaný hosť, nikto ju nečaká… A keď je tým votrelcom rakovina, rozozvučia sa v nás poplašné signály. V hlave nám víri milión otázok:
Prečo práve ja? Je to vážne? Čo bude ďalej?
V našom vnútri sa miesi panika so strachom. Je to prirodzená reakcia na niečo nepoznané, na novú životnú situáciu.
Je to vynútená zastávka na trase „život“.
Ako keď nastúpime do nesprávneho vlaku, v ktorom musíme zotrvať až do nasledujúcej stanice. Na najbližšej zastávke vystúpime a na nástupišti sa musíme zorientovať a vybrať si ten správny smer.
Zastavme sa, aby sme sa zorientovali…
Zastavme sa, aby sme získali čo najviac informácií o našej chorobe.
Zastavme sa, aby sme si uvedomili, že nie sme bezmocné.
Zastavme sa, aby sme si pripomenuli, že tak ako sa každý deň udeje veľa nového v bežnom živote, tak aj v medicíne sa objavujú stále nové možnosti liečby.
Zastavme sa, aby sme si uvedomili, že nie sme samé, že v našom okolí sú ľudia ochotní nám vždy pomôcť a byť nám oporou. Čaká na nás ich empatia a dobrota srdca.
S takto vyzbrojenou mysľou sa môžeme vydať na cestu od prijatia diagnózy k liečbe a životu po liečbe. (Áno, pokrok v medicíne prináša veľa pozitívneho. V mnohých prípadoch sa ochorenie vylieči a v mnohých sa zmení na chronickú chorobu, ktorá nám umožní pokračovať ďalej v našom živote.)
Je tu však jedna otázka, ktorú za nás nikto iný nezodpovie:
„čo môžem urobiť ja…?“
Prežívanie a pocity sa postupne menia. Raz sme hore, plné viery a nádeje. Raz zase dole, ovláda nás strach a beznádej. Tak ako na hojdačke. Je to úplne prirodzené, ale čas postupne prinesie rovnováhu aj do tohto životného úseku. Pomaly, krok za krokom… tak ako keď vyjde slniečko po daždi…
Tento blog môže byť sprievodcom a pomocníkom na ceste, ktorá je pred nami.
Čo môžem urobiť ja…?
- sústrediť sa na prítomný okamih (naše telo
sa hojí najlepšie, keď prežívame
prítomnosť), dôležité je práve to, čo je dnes
a čo vieme ovplyvniť dnes, nie čo bolo, ani
čo bude
- snažiť sa neuzatvárať pred rodinou a
priateľmi, hovoriť o svojom ochorení a
liečebných možnostiach so zdravotníckymi
pracovníkmi a mne najbližšími, keď na to
dozrie čas
- kúsok po kúsku sa snažiť prijať to, čo je, a
mať nádej, veriť v uzdravenie – nedá sa to
prikázať ani naprogramovať, každý si musí
nájsť svoju vlastnú cestu
- zamyslieť sa, ako môžem zmeniť svoj
životný štýl (primeraný pohyb, zdravé
stravovanie, kontrola hmotnosti), aby som
aktívne prispela k liečbe
